Akira nie je rozprávka

Akira je kult, a nielen v Japonsku. Je dobré poznať kulty – povedala som si, keď som si toto anime púšťala o jedenástej večer. Celkom som sa tešila na dystopický príbeh (možno by všetky nedoriešené záležitosti v práci konečne vyzerali ako banalita), no či to bol filmový zážitok, to povedať nemôžem.

Príbeh sa odohráva v Neo-Tokyo v roku 2019, 31 rokov po tom, ako mladý chlapec Akira zničil mesto svojimi nadprirodzenými schopnosťami. V novovybudovanom megalopolise bojujú o vplyv motorkárske gangy, rôzne skupiny neustále protestujú a strážcovia zákona udržiavajú tvrdý režim, ktorý má každú chvíľu nejakú obeť. V tomto prostredí dospievajú aj Kaneda a Tetsuo. Kaneda je vodcom motorkárskeho gangu a k Tetsuovi sa správa ako starší brat. Pri jednej naháňačke sa Tetsuo chce vyhnúť zrážke so zvláštnym chlapcom. Ťažko zraneného ho odvádza armáda. Keď sa preberie, útržkovito si pamätá, že na ňom robili akési pokusy. Tetsuo zisťuje, že má nadprirodzené schopnosti. Pocit menejcennosti, s ktorým žil celé roky, a silná migréna prebúdzajú jeho temnú stránku. Kam príde, tam zanechá spúšť a mŕtve telá. Bez utlmujúcich látok hrozí, že nebude schopný ovládať svoje schopnosti a celé Neo-Tokyo je v ohrození.

Akira je v podstate klasický príbeh boja dobra proti zlu, aj keď nie celkom čiernobiely. Kanedu, z ktorého sa má stať najdôležitejší bojovník proti Tetsuovi, čaká ťažká cesta k poznaniu – veľký vplyv na udalosti mala totiž jeho bezstarostnosť a samoľúbosť. Tetsuo si až ku koncu uvedomí, čo všetko spáchal, a oľutuje to. Plukovník Shikishima, ktorý spočiatku koná ako klasický hulvátsky lampasák, tiež dokáže, že má zopár dobrých vlastností. Postavy sú detailne prepracované a maximálne realistické – nie sú to žiadne animované figúrky, nad ktorými by sa človek pousmial a povedal by „no jasné, rozprávočka.“ Som preto veľmi zvedavá, ako si s príbehom poradí Hollywood, ak sa tam ktosi naozaj pustí do remaku Akiry. Skúšam si predstaviť Garretta Hedlunga ako Kanedu a napríklad Roberta Pattinsona v úlohe Tetsua (obaja sú spomínaní ako kandidáti na tieto úlohy) – hm, nie, nejde to.

Čo sa týka animácie, ide o klasické japonské anime – nie to pokémonovské, ale temné, drsné a miestami až príliš realistické. Film stavil na serióznosť, preto tam nie sú žiadne scény typu obrovská kvapka na spánku alebo vyškerená postava s pomlčkami namiesto očí, obrovské ústa a štyri vodorovné čiarky na lícach ako výraz maximálnej radosti (ktovie, či sa to už vtedy používalo; neviem, nie som expert na anime). Vďaka tvorcom za to; spomínané zobrazenia totiž z duše neznášam – podľa mňa zhadzujú úroveň anime grafiky. No ale každému podľa chuti. Tej mojej trochu prekážali niektoré naturalistické detaily – pri istých scénach ma doslova striasalo a len som krivila tvár, že „fuj, to je nechutné“ (napríklad keď mal Tetsuo halucinácie a zdalo sa mu, že mu vypadol celý obsah brušnej dutiny; alebo keď členovia znepriateleného gangu mlátili Kaori; Tetsuova záverečná premena sa mi videla tiež nechutná – hlavne to, ako dopadla chudera Kaori). Pokojne sa smejte a považujte ma za padavku; pravda je taká, že ma máločo vo filme naozaj rozhodí. Ani neviem, prečo na mňa tieto animované drsnosti vplývali tak zle. Naozaj mi niekedy stáli všetky chlpy a film som dopozerala iba silou vôle. Aby som ale povedala aj niečo pozitívne – grafika bola krásne dynamická.

Málokedy si všímam hudbu. V Akire bola takpovediac neprepočuteľná, úplne odlišná od americkej a európskej produkcie. Ja by som jej dala prívlastok hororová a nanervylezúca. Klasickým príkladom hororovej bola scéna, v ktorej Masaru, Takashi a Kiyoko vytvorili ilúzie obrovských strašidelných hračiek. Hollywood si môže brať príklad. A potom som neznášala zábery na ligotavú vzorku nejakého Tetsuovho tkaniva, ktoré pozoroval doktor Onishi vo svojom laboratóriu (pripomínalo mi to plameň na plynovom sporáku, akurát to bolo farebné a malo to nerovnomerné okraje) – do tej scény akoby vždy hral nejaký šialený rozladený japonský organ. Mojim ušiam maximálne nepríjemné, až som mala chuť vypnúť zvuk. Taktiež sa mi nepáčil hlas Kiyoko, ktorú nadabovala dospelá žena. Otrasne afektované a uši trhajúce. Neprirodzené a celkom iné, ako hlasy malých dievčatiek, ktoré poznám. Drobučký hlúpy detail, liezol mi však neskutočne na nervy.

Moja reakcia na otázku, či sa mi film páčil, je jasné nie. Vôbec mi nesadol. Zároveň však nepopieram, že ide o kvalitu a celkom chápem, prečo je kultový. Beznádej, hnev, temnota, vzbura – to sú sympatické veci, ako by povedala moja dejepisárka. Sympatické v tom prenesenom zmysle, že zaujmú množstvo ľudí. Originálne spracovanie, skvelý príbeh. Ja som ho však dopozerala s divným pocitom a s vedomím, že raz stačilo. Hoci ma niektoré veci a detaily akosi temne fascinovali, nabudúce si pred spaním pustím radšej niečo jemnejšie.

Osobné hodnotenie: fakt neviem, aké percento priradiť. Vzhľadom na všetky moje nepríjemné pocity by to bola čistá 10, príbehová koncepcia a grafika (ohliadnuc od nechutností) kľudne 70, ale viac určite nie. Videla som aj oveľa lepšie kúsky. Nebol to môj štýl, no...