John je len oddychovka

Trailery na film John Carter vyzerali naozaj lákavo a v mojom prípade splnili svoju úlohu dokonale – film ma ihneď zaujal a na toto vesmírne dobrodružstvo som sa tešila. Do kina som však pre istotu nešla so žiadnymi prehnanými očakávaniami.



Čo sa týka samotného deja, film ma asi v ničom neprekvapil, bol veľmi predvídateľný. John má od začiatku všetky základné predpoklady na to, aby sa stal hrdinom – skvelý šermiar, vyznamenaný v boji, urastený chlap, ktorý svojím naoko ľahostajným prístupom ukrýva dušu pacifistu. Nie je žiadne ustráchané tintítko, ktoré sa nesmelo snaží nájsť si svoje miesto a nestratiť sa vo veľkom zlom svete. Jeho postup na pozíciu barsoomskej celebrity urýchlila aj schopnosť prekonávať marťanskú gravitáciu, hoci filmárom sa asi nedá vyčítať toto uľahčenie života – predpokladám, že vychádzali z Burroughsovej knihy. Vzhľadom na obdobie, v ktorom Princezná Marsu a jej pokračovania vyšli, je celkom pochopiteľné, prečo je Carter klasickým typom hrdinu. Najviac sa mi na ňom páčilo, že sa snažil držať svojich predsavzatí a pokúšal sa držať bokom od barsoomskej politiky a bojov. Hoci je každému od začiatku jasné, že to Carterovi dlho nevydrží, aspoň sa jeho prerod na zanieteného ochrancu a hrdinu mimozemskej civilizácie neuskutočnil v priebehu piatich filmových minút. Pri hollywoodskych filmoch tohto typu sa s tým často nestretávam, filmárov teda v tomto chválim.

Taylor Kitsch zvládol svoju úlohu celkom dobre. Výkon Lynn Collinsovej ma naopak vôbec neoslnil. Neviem, či to bol režisérov zámer, ale celý film hrala umelo. Nepovedala by som, že afektovane, nie je to správne slovo. Ide o to, že som jej neverila jediné gesto či slovo – bolo mi jasné, že svoju úlohu iba hrá, no neprežíva. Mojimi najobľúbenejšími postavami sa stali Tars Tarkas, Sola a Woola. Tars to – ako sa ľudovo vraví – zabil hneď na začiatku, keď si myslel, že sa John volá „Vorginia.“ Najvtipnejšia scéna filmu. Čo sa Wooly týka, škoda jednej veci – že jej správanie tak veľmi kopírovalo psa. Burroughsove knihy som nečítala, tak neviem, do akej miery ju autor v knihe „zopsul,“ ale podľa mňa mohla byť trochu exotickejšia.

Počítačová grafika bola krásna vo svojej jednoduchosti. Žiadne obrovské mestá či zložité avatarovské exteriéry s miliónmi drobných detailov; základom je púšť, ktorá veľa úprav nevyžaduje. Pozornosť grafikov bola jednoznačne zameraná na postavy. Tarkovia ožívajú na plátne ako skutočné bytosti z mäsa a kostí, ich mimika a pohyby boli také prirodzené, že som v ich existenciu okamžite uverila. Dobrá práca, pochvala číslo dva.



Trochu ťažkopádne boli pospájané scény, v ktorých sa strieda John Carter z Marsu s Johnom Carterom zo Zeme. Pôsobilo to na mňa chaoticky, chvíľu mi nebolo jasné, čo sa filmári tým celým snažia povedať. Mohli trochu obmedziť aj romantické klišé – Dejah Thoris vystriedala asi všetky základné finty, ktorými sa ženy snažia obalamutiť mužov, a bola pri tom neskutočne priesvitná. Aspoň že ju Carter pri niektorých prekukol. Isté scény mi pripomínali iné slávne sci-fi filmy – napríklad tá, v ktorej sa Carter učí ovládať lietajúci stroj. Zdalo sa mi, akoby záber odkopírovali z Epizódy II.



Záver bol fajn, páčilo sa mi, že to nebolo typické „a hrdina žil so svojou láskou šťastne až do smrti.“ Film mal zopár dobrých scén, celkovo však nejde o žiaden trhák, ktorý by sa mohol uchádzať o Oscara. Nenudila som sa pri ňom, pokojne by som si ho pozrela aj znova, zároveň ma nijako neohúril. Jednoducho oddychovka, nič pre fajnšmekrov.

Osobné hodnotenie: 68%