District 9 - dokonalo dokonalé, také niečo sa často nevidí.

Zapínala som si film s rozporuplnými pocitmi, pretože som nevedela čo od neho čakať. Snáď len to, že nad Neillom bdel Jackson mi dodalo odvahu film zhliadnuť a nechať sa očariť.

Musím však priznať, že keď som si pustila film, začala som zívať. Premýšľala som: toto má také skvelé recenzie? Veď tu snáď ani nevidieť, že nad tým všetkým bdelo Jacksonovo oko. Už som si myslela, že to, že dôveru vložil do Neilla bolo osudovou chybou, ale mýlila som sa. snáď len dokumentárny štýl na začiatku, ma mierne nudil, ale nakoniec som si uvedomila, že to bol perfektný ťah – týmto štýlom si naklonili i milovníkom dokumentárnych filmov, ktorý majú radšej náučné filmy ako celovečerné filmy, ktoré majú človeku pomôcť uvoľniť sa.

Po prvých minútach sa to však rozbehlo tak, ako sa patrí. Film sa mi páčil i preto, že filmoví cudzinci sídlili v originálnych slumoch, kde ľudia predtým žili (boli presídlení do lepších obydlí kvôli natáčaniu). Do filmu do vlialo určitú dávku reálnosti a už ani nehovorím o cudzincoch, ktorých poeticky nazývali kreveťáci (dôvodom bolo, že sa podobali na krevety). Napriek tomu, že rozpočet bol ozaj nízky, vyzerali neskutočne skutočne (inak sa to ani povedať nedá). Dokonca i ich jazyk a to, ako sa k sebe správali. Bolo mi ich však ľúto – to čo im ľudia robili nebolo správne, bolo to zlé a hovorilo to len o ľudskej inteligencii. Koniec koncov, takým štýlom sa správame i ku psom, nieto že ku dokonca vyššej forme života.

Hlavná postava - Wikus Van der Merwe – má však za úlohu získať podpisy kvôli vysťahovaniu „kreveťákov“ z ich terajšieho domova do nového, pretože obyvatelia mestečka, nad ktorým sa vznáša ich loď a vyše 20 rokov sa ani nepohla, sú proti tomu, aby tam boli (typickí ľudia, no nie?). Preto vstupuje do Sektoru 9 i s ochrankou, ktorá však niekedy nestačí.

Snáď najväčšou chybou je, keď vstúpia do Christopherovho domu (jeden z cudzincov) a rozhodnú sa ho prehľadať. Hlavne po tom, ako otvorí kovový valec s tekutinou, ktorou sa ofŕka - čo preňho bude osudné. Tu sa príbeh rozbehne viac, ako by ktokoľvek čakal. Veľkú úlohu stvárni v pokračovaní i Chritopher – a takisto jeho malý syn (ktorý bol neskutočne zlatý, ku ktorému sa správal tak ako sa otec k svojmu dieťaťu správať má – nie tak, ako po niektorí z ľudí). Páčilo sa mi stvárnenie scény, ten vzťah Chritophera k tomu synčekovi. To ako bránil svoj takzvaný nový domov na Zemi, ktorá má podľa ich počítadiel len jeden mesiac.

Wikus sa i so zranenou rukou (dostal sa totiž do konfliktu s jedným s cudzincou) vracia späť. Doma na oslave povýšenia mu však príde zle a odvážajú ho do nemocnice. Obväz mu pomaly skladajú z ruky a voi’lá – namiesto ľudskej ruky má takú ruku ako cudzinci a pomaly sa to rozširuje. A ako sa dalo čakať - ľudia idú predsa za pokrokom a zbrane cudzincov reagujú výhradne len na ich DNA – Wikus sa stáva pokusným králikom MNU. Wikus sa dozvedá aké experimenty sa na „kreveťákoch“ robia a je z toho celého znechutený. Ujde a zisťuje, že nemá kam ujsť – preto sa uchýli tam, kde ho nikto nebude hľadať: priamo do Sektoru 9.

Nakoniec ho však predsa len nájdu – cez telefón. Tu som bola trošku v šoku, pretože bolo logické, prečo mu asi žena volá. Áno, milovala ho, bola to láska na prvý pohľad, ale prečo by mu viackrát volala? Predvídateľná scéna, príliš predvídateľná – vystopovali ho podľa mobilu, žena o tom možno nevedela, ale ktovie. Nakoniec sa predsa len agent MNU stáva štvancom, takým, akými sú cudzinci už vyše 20 rokov.

Uchýli sa ku Chritopherovi, ktorý ho však spozná a bude sa ho snažiť vyhnať, keď však uvidí ruku, bude mu všetko jasné – tekutina, ktorá je potrebná na naštartovanie ich lode je v jeho úschove. Predsa len však zistí, že ju nemá on, ale MNU. Po dlhých chvíľach váhania, sa tam predsa len vydajú. Scéna predchádzajúca toto rozhodnutie bola krásna. Hovoril svojmu synovi kam pôjdu, pretože by to bola samovražda ísť tam. Bolo mi v tých chvíľach do plaču. Perfektne spracované.

MNU. Pokusy na cudzincoch, Chritopher sa trošku pozabudne, ale napriek tomu odchádzajú živí a zdraví. Opäť sa však ukáže novinka – a to kamera v štýle hry. Pobavilo to, pousmiala som sa a bolo to opäť niečo nové, tak ako dokumentárny štýl na začiatku filmu. Christopher môže Wikusa vyliečiť a taktiež mu to sľúbil – ale môže sa vrátiť až o tri roky. Dôvod? Chce zachrániť svoj ľud. Toto je držanie za pačesy. Držia spolu, snažia sa zachrániť – potlesk, skvelé zobrazenie spolužitia, ktoré sa medzi ľuďmi nenájde a keď aj, málokedy.

Wikus sa cíti zranený, je predsa človek a navyše mu jeden pašák chce zjesť ruku, aby bol sám cudzincom a mal ešte väčšiu moc. To teda príjemné určite nie je, nakoniec však Chrisov múdry syn oživí všetky zbrane a loď sa prvýkrát pohne. Udalosti tu naberajú rýchly spád.

Wikus sprvoti myslí len na seba a svoj život, ale nakoniec zajatému Christopherovi (keď mu povedal, že mu pomôže až o tri roky, chytili ho vojaci, pretože Wikus naštartoval loď) pomôže, aby mohol zachrániť seba i svojho syna. Sprvoti odmieta, ale predsa len mu sľúbi, že sa o tri roky vráti. Wikus musel pociťovať toľko emócií, bojoval za niekoho kto ani nebol jeho, ale napriek všetkému ostali s ním. Za niekoho, kto patril k inej rase, ale napriek tomu k nim pociťoval patričnú úctu a bol proti týraniu, proti ich zabíjaniu, pokiaľ to nebolo nutné. Áno, tak by to malo byť.

Cesta do materskej lode bola dojemná, mala som pocit, že Wikus umrie, ale predsa len bojoval, kým sa nezničil stroj, v ktorom bol. Koniec sa opäť niesol v dokumentárnom štýle a Wikus prežil. Napriek všetkému svoju ženu miloval i ona jeho.

Zobrazenie, efekty, stvárnenie… nič nenaznačovalo tomu, že šlo o nizko rozpočtový film. Jackson vedel, prečo do Neilla vkladá dôveru a urobil dobre. 30 miliónov dolárov a predsa veľa muziky. Poklona voči filmu – voči efektom, stvárnení či voči samotnému deju.

Osobné hodnotenie je 100%. Bolo to také, aké to malo byť. Klobúk dolu Neill, vďaka Jackson ;)